Stála som v obchode, ktorý bol natrieskaný takmer k prasknutiu, nemala som toho veľa nakúpeného a tak som si veselo vykračovala k pokladni. Bolo slnečné letné popoludnie a ja som bola mladá a šťastná aj keď som si to žiaľ vtedy moc neuvedomovala. Počas dlhého čakania v rade som si rytmicky podupkávala nohou a snažila robiť čokoľvek čo by mi skrátilo chvíľu. Rozmýšľala som, ako sa pôjdem von kúpať a tá predstava sa mi natoľko zapáčila až som sa zasnívala.
Uprostred toho krásneho sna, prišiel šok. Spoza mňa hromžil akýsi valibuk, ktorý namna zahučal a dodnes si pamätám tu vetu "dovolíte láskavo slečinka?!" a prešiel okolo div, že ma nezrazil. Zdanlivo bezvýznamná situácia a troška intolerancie. Kto by si to ešte po rokoch pamätal? No v tej chvíli som zastala stáť s otvorenými ústami. Nešlo mi do hlavy, kde sa vo mne berie toľká zlosť na poznámku toho pána. Veď obsahovala všetky prvky slušnosti, nepoužil žiaden vulgarizmus. Človeku, ktorý by ju čítal len tak napísanú, by to prišlo normálne. Tak čo mi tam vadilo? A vtedy mi to došlo, otcove slová mi zneli v ušiach hlasnejšie, ako kedykoľvek predtým. Nešlo o to čo povedal, ale ako to povedal!
Na toto som si spomenula a spomínam vždy keď vidím Jána Slotu. On sám tvrdí, že proti Maďarom nemá nič, vadia mu len politici, vraj má Maďarov aj kamarátov. A ani proti homosexuálom nič nemá, len mu vadí, keď sa príliš okato pretŕčajú. S tým by sa hádam dalo aj súhlasiť. Ale je tu jeden problém, okrem toho čo hovorí, je ešte omnoho horšie, ako to hovorí. S toľkou nenávisťou a zlosťou, až ma to prekvapuje. Preto sa nedá alibisticky vravieť, veď som nič nepovedal.. lebo, nešlo o to čo, ale ako!