Stačilo, že som bola sama uprostred pokosenej vyschnutej tráve, slnko pálilo a ja som naháňala lúčne koníky. Dnes už pre mňa možno nezaujímavá hlúposť, vtedy krása môjho života. Kým slnko zapadlo, moje vnútorné hodiny obehli ciferník niekoľko krát. Vôňa čerstvo pokosenej už vyschnutej trávy a rôznorodé zvuky z nej šíriace sa navôkol to je nostalgia na ktorú rada spomínam.
No dnes je to iné. Sme v polke letných prázdnin v detskej reči v polke leta a mne sa zdá, akoby to bol len deň či dva čo sa začal prvý júlový týždeň. Ako by to nebol ani mesiac čo ubehlo posledné leto. A akoby to nebol ani rok čo som sa naháňala po vonku s kamarátkami neuvedomujúc si, že zažívam najkrajšie a bezstarostné obdobie môjho života.
Závidím tým deťom čo si to užívajú teraz a dobre viem, že o pár rokov sa na to asi budú pozerať podobne. Škoda, že tie najkrajšie okamihy si neuvedomujeme vtedy keď ich prežívame. Aj keď možno by to už nebolo ono, možno by to bola len zbytočná záťaž pre naše vnímanie, city a pocity. A tak rada spomínam na tie letá, keď mojou najväčšou starosťou bolo, aby som domov prišla na večeru včas a aby už Zuzka prišla na dohodnuté miesto lebo mi je samej vonku smutno.
Bolo to práve pred pár dňami čo som sa prichytila, ako snívam pri otvorenom okne a v čase tých najväčších horúčav spomínam na moje detstvo. Čo narobím, leto je pre mňa hlavne o nostalgii a dnes si ho tak krásne a bez starostí užiť už neviem.